Predvčerom cestou na poštu som stretla na námestí jedného pána, ktorý si pýtal stravný lístok. Bolo na ňom vidieť, že ho potrebuje. Či to bol človek bez domova neviem, no vyzeral, že okrem času toho nemá veľa.Stravnými lístkami prispievam často, no dotyčného pána som videla prvýkrát a nevzbudzoval vo mne veľkú dôveru, tak som mu iba povedala, že sa ponáhľam.
O pár minút, pri spiatočnej ceste, sme na seba narazili opäť. Vybral sa ku mne rezkým krokom, očividne si nepamätal, že ma už dnes "lámal na stravný lístok". Mojou reakciou bol úsmev, ktorý si on vysvetlil tak, že mu idem niečo dať. Svoje očakávanie dokonca sformuloval do vety, keď som okolo neho prešla a on obišiel na prázdno. ""Jáááj, som si myslel, že mi niečo dáte. Stravný lístok. Nie nie. Tak aspoň 2 Eur." Iba som pokrútila hlavou.
A milý pán na mňa ešte stihol zakričať:Úúúúú pyšná princezná.
Hmm...možno áno, možno nie.
Rozmýšľala som nad jeho prosbou, výzorom, osudom, v ten deň ešte dlho. Také nevinné stretnutie - pre mňa. Kto vie, či som svojim odmietnutím nespravila chybu. Možno ho mohol môj stravný lístok zachrániť. A možno by ho ani nemusel potrebovať, keby sa viac snažil žiť inak. Možno nemôže za to, kde je a čím je. Možno ho oklamali, sklamali, súdili. Možno sa mu nechcelo pracovať, žiť, mať rád.
Možno by som vedela sformulovať milión "možno" no jediné čo sformulovať neviem je, odpoveď na otázku čo by som robila na jeho mieste. A tak sa budem snažiť žiť tak aby som nesklamala nikoho na kom mi záleží, pretože ľudia, ktorí nás majú radi, nás môžu kedykoľvek zachrániť.
Vaša v.
Pyšná princezná
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára